Kráľovná Alžbeta II.: Princezná, ktorá sa nebála zašpiniť

Lilibet si ráno natiahla jazdecké čižmy a zamierila do stajne za poníkom Peggy. Kefovala mu srsť, kŕmila ho mrkvou a potom na ňom jazdila po záhrade. Na šatách jej občas zostala špina a ani ruky nemala celkom čisté, ale pri starostlivosti o poníka jej to nevadilo.

V Londýne, kde vyrastala, ju volali princezná Alžbeta. Sama si ako malá začala hovoriť Lilibet, pretože celé meno ešte nevedela vysloviť. Mala mladšiu sestričku Margaret, veľa hračiek a veľmi rada mala kone. Peggy bol jej vlastný poník.

Niektoré pestúnky ju napomínali: „Princezné by mali byť čisté a upravené.“ Lilibet len pokrčila plecami a pokračovala v čistení. O Peggy sa predsa bolo treba postarať.

Keď mala desať rokov, v rodine sa veľa zmenilo. Jej strýko Eduard VIII., ktorý sa v tom roku stal kráľom, sa rozhodol vzdať trónu. Chcel sa oženiť so ženou, ktorú miloval. Kráľom Jurajom VI. sa preto stal Lilibetin ocko a na ňu raz malo čakať kraľovanie.

„Ja?“ čudovala sa. „Ale ja som predsa iba dievča!“

Ocko jej vážne odpovedal, že áno. Veril, že z nej vyrastie dobrá kráľovná.

Odvtedy sa musela učiť dejepis a zemepis, pripravovať sa na dôležité stretnutia a spoznávať, ako sa na nich s ľuďmi rozprávať. Niektoré hodiny ju nudili, ale vedela, prečo sa tie veci učí. Stále si však nachádzala čas na kone a na psy. K osemnástym narodeninám potom dostala vlastného korgiho Susan.