Ján Hus: Chlapec, ktorý hľadal pravdu

„Mamička, čo to hovorí?“ zašepkal Janko v kostole. Kňaz hovoril po latinsky a chlapec nerozumel ani slovo.

„Neviem, synček,“ odpovedala mamička smutne. „Ja po latinsky neviem.“

Janko žil v Husinci a vyrastal len s mamičkou. O jeho ranom detstve sa veľa správ nezachovalo; v našom rozprávaní ho sprevádza mamička. Doma mali tak málo peňazí, že niekedy nezostalo ani na jedlo. Chlapec sa napriek tomu rád učil a vypytoval sa na všetko, čo mu nebolo jasné.

Otázka z kostola mu nedala pokoj. Latinčine, starej reči, ktorú používali kňazi, nerozumeli v dedine ani stará mama, ani sused, ani kováč. Mnohí ľudia ju nikdy neštudovali. Jankovi vŕtalo v hlave, prečo by sa mal Boh prihovárať iba ľuďom, ktorí poznajú tento jazyk. Veď mu predsa záležalo na všetkých.

Mamička si želala, aby Janko chodil do školy. Bol bystrý a učenie mu išlo, lenže rodina nemala peniaze. Chlapec sa teda vydával pešo do vzdialených Prachatíc. Cesta bola dlhá, akoby šiel celé dopoludnie. Nohy ho boleli, v zime mu mrzli prsty a v lete ho pálilo slnko.

Do školy tak chodil deň čo deň. Aby si zaobstaral niečo na jedenie, spieval pred domami pesničky. Ľudia mu za ne dali kúsok chleba alebo trochu polievky.

Otázka pre dieťaČo bolo podľa teba na Jankovej ceste do školy ťažké? A aké to asi bolo spievať za jedlo?

Usilovne sa učil čítať a písať. Postupne sa naučil aj latinčinu, aby rozumel knihám, ktoré boli v nej napísané. Na mamičku a ostatných ľudí z dediny však nezabúdal. Stále myslel na to, aké je to stáť v kostole a nerozumieť tomu, čo kňaz hovorí.