Roger Federer: Chlapec, ktorý miloval všetky loptičky

Futbalová lopta, basketbalová lopta, malá pingpongová loptička aj tenisová loptička bavili Rogera rovnako. Vo Švajčiarsku medzi vysokými horami by sa hral najradšej so všetkými. Na ihrisku vydržal celé popoludnie kopať do lopty, rád tiež hádzal na kôš, sledoval rýchlu pingpongovú loptičku alebo hral s veľkou tenisovou raketou.

„Roger, musíš si vybrať jeden šport,“ hovorila mamička. On sa však nedokázal rozhodnúť. Každá hra ho bavila niečím iným.

Ako malý začal Roger chodiť na tenis. Tréneri si čoskoro všimli, ako dobre sleduje loptičku. Dokázal rýchlo odhadnúť, kam dopadne, a pripraviť sa na úder. Vyzeralo to, akoby mu v hlave niekto vopred vypočítal jej dráhu.

Keď však Roger prehrával, rozčuľoval sa. Kričal, plakal a hádzal raketou o zem. Raz ju hodil tak prudko, že sa rozbila.

„Takto sa k súperovi nesprávame,“ pripomínali mu dospelí. Roger sa ešte len učil zvládať zlosť, ktorá sa v ňom pri prehre hromadila.

Roger zatiaľ týmto slovám poriadne nerozumel. Prehra ho hnevala tak veľmi, že na súpera ani na svoje správanie nedokázal myslieť.

V dospievaní sa rozhodol venovať tenisu stále viac času. Z pohodlia domova prešiel do náročnej prípravy medzi ďalších mladých hráčov. Čakali ho tréningy, opakovanie úderov aj odlúčenie od rodiny.

Popri príprave sa ďalej učil; v šestnástich rokoch potom začal profesionálne hrať tenis. Doma nechával mamičku, ocka aj sestru a musel si zvykať na to, že za veľa vecí už zodpovedá sám.