Amelia Earhart: Dievča, ktoré chcelo lietať medzi oblakmi

„Amelia, to sa pre slečnu nepatrí,“ napomínala ju babka.

Jej vnučka totiž najradšej liezla po stromoch, hrala sa s chlapcami na indiánov a v záhrade si dokonca stavala húsenkovú dráhu. V Amerike, kde Amelia vyrastala, sa vtedy od dievčat očakávalo, že budú chodiť v sukniach a ticho sa hrať s bábikami. Ona mala radšej nohavice, v ktorých sa jej dobre behalo, a vonku si vždy našla niečo, čo ju zaujímalo.

Amelia len pokrčila plecami a zase vybehla von. Zaujímalo ju, čo všetko by ešte mohla vyskúšať.

Jedného dňa prvýkrát uvidela lietadlo. Dnes by sa na tom možno sama zasmiala, ale vtedy sa jej vôbec nepáčilo. Pripadalo jej ako čudná kopa dreva a plátna a nevedela si predstaviť, prečo by v ňom niekto chcel lietať.

Uplynulo niekoľko rokov. Amelia vyrástla a ako pomocná ošetrovateľka pomáhala v nemocnici zraneným vojakom. Keď sa neskôr vybrala na výstavu lietadiel, ešte netušila, že práve tam príde na to, čomu sa chce venovať.

Prezerala si vystavené stroje, keď sa jej pilot opýtal, či by sa chcela previezť. Prikývla a nastúpila do malého lietadla. Motor zahrmel, kolesá sa rozbehli po tráve a o chvíľu už bola vo vzduchu.

Amelia sa pozerala dolu na domy, ktoré sa zmenšili na škatuľky od zápaliek. Ľudia boli maličkí ako mravce a okolo lietadla sa rozprestieralo modré nebo s bielymi oblakmi. V tej chvíli si želala, aby vedela ten stroj riadiť sama.

Aby mohla lietať, potrebovala pilotný preukaz. Lekcie však stáli veľa peňazí a ona na ne zatiaľ nemala. Našla si preto rôzne práce: fotografovala ľudí a pracovala v telefónnej ústredni. Zarobené peniaze si odkladala, až ich mala dosť na lekcie.

Jej učiteľke Anite Snookovej všetci hovorili Neta. Pilotiek vtedy bolo len málo a Amelia sa od nej mala čo učiť. Postupne spoznávala, ako lietadlo ovládať a čo robiť, keď sa niečo pokazí.

Raz sa jej počas letu pokazil motor. Lietadlo začalo klesať a bolo treba rýchlo nájsť miesto na pristátie.

Otázka pre dieťaČo myslíš, čo Amelii v takej chvíli pomohlo?

Amelia si spomenula, čo ju Neta učila. Uvidela rovné pole a podarilo sa jej na ňom núdzovo pristáť. Lietadlo malo pár škrabancov, ale ona z toho vyšla v poriadku.

Keď sa jej ľudia pýtali, či sa nebojí, priznávala, že strach pozná. Napriek tomu sa chcela učiť a lietať ďalej.

Jedného dňa zazvonil telefón. Muž na druhom konci sa jej opýtal, či by chcela preletieť Atlantický oceán.

Amelii sa rozbúchalo srdce. Medzi Amerikou a Európou ležal obrovský kus mora, ktorý lode prekonávali celé týždne. Žiadna žena ho ešte lietadlom nepreletela. Amelia ponuku prijala, aj keď ju čakalo sklamanie: tentoraz mala cestovať ako pasažierka. Lietadlo riadil pilot Wilmer Stultz a pomáhal mu mechanik Lou Gordon.

Chcela sama sedieť za riadením. Nakoniec si však povedala, že aj tak môže byť pri tom a pozorovať, ako sa taký let zvláda.

Lietadlo sa volalo Friendship, čo znamená Priateľstvo. Na slnku sa lesklo červenou a zlatou farbou. Hneď ako vzlietli a pevnina za nimi zmizla, zostávali pod lietadlom už len morské vlny.

Cesta bola dlhá a nebezpečná. Okolo sa zatiahla hustá hmla a z okienka bolo vidieť len bielo, akoby sa Amelia pozerala do pohára mlieka. Sedela vzadu, písala si denník a načúvala motoru. Mrzelo ju, že nemôže riadiť, ale zároveň bola rada, že sa na tú cestu vybrala.

Po mnohých hodinách hmla ustúpila a dolu sa objavila zem. Doleteli do Walesu, krajiny na západe Veľkej Británie.

Po pristátí sa okolo lietadla zbehli ľudia. Radovali sa, fotografovali a novinári sa jeden cez druhého vypytovali sa Amelie, ako sa cíti a čo cestou zažila. Wilmer a Lou zatiaľ stáli bokom.

Amelii to bolo nepríjemné. Pripomínala novinárom, že let cez oceán zvládli predovšetkým Wilmer a Lou. Ľudia však chceli počuť hlavne o prvej žene, ktorá preletela Atlantik.

Otázka pre dieťaAko sa asi Amelia cítila, keď ju všetci chválili a na ostatných členov posádky sa skoro nikto nepýtal?

Písalo sa o nej v novinách a veľa ľudí ju chcelo spoznať. Ona však stále myslela na ďalší let.

„Nabudúce poletím sama,“ povedala si.

Ďalšie štyri roky sa pripravovala. Lietala cez deň aj v noci, učila sa zvládať hmlu a zlé počasie. Spoznávala svoje lietadlo, učila sa ho opravovať, čítať mapy a hľadať správny smer aj ďaleko od pevniny.

V roku 1932 konečne nastúpila do vlastného malého červeného lietadla. Tentoraz mala celú cestu aj riadenie na starosti ona.

Vzlietla hladko a zamierila nad oceán. Ako slnko klesalo k obzoru, nebo sa farbilo do oranžova, ružova a fialova. S príchodom noci sa však let skomplikoval.

Najprv prestal fungovať prístroj, ktorý ukazoval výšku. Amelia tak nemohla presne zistiť, ako vysoko nad vodou je. Potom prišla búrka. Medzi oblakmi sa blýskalo a silný vietor hádzal lietadlom zo strany na stranu.

K tomu všetkému zbadala plamene pri poškodenom výfuku. Amelia zvažovala, či sa má vrátiť do Ameriky, alebo pokračovať do Európy. Návrat by tiež znamenal dlhé hodiny nad morom, a tak sa rozhodla letieť ďalej. Sledovala motor a dúfala, že vydrží až k pevnine.

Po takmer pätnástich hodinách letu bola premrznutá a sotva udržala oči otvorené. Keď konečne uvidela zelené polia a kopce Severného Írska, začala hľadať miesto na pristátie.

Na jednej pastvine sa pásli kravy. Amelia s lietadlom klesla a dosadla na trávu, zatiaľ čo sa vyplašené kravy rozbehli do strán. Vypla motor a vystúpila. Nohy sa jej triasli od únavy, ale pod nimi už cítila pevnú zem.

Pribehol k nej farmár a prekvapene si prezeral lietadlo.

„Odkiaľ ste prileteli?“ opýtal sa.

„Z Ameriky,“ usmiala sa Amelia.

Farmár na ňu neveriacky hľadel. Tá žena v koženej bunde práve sama preletela celý oceán. Ako prvá žena na svete.

O jej lete sa čoskoro dozvedeli ľudia v mnohých krajinách. Stretla sa aj s americkým prezidentom. Pre dievčatá, ktoré tiež túžili lietať, bolo dôležité vidieť, že jednej z nich sa to podarilo.

Amelia pokračovala v lietaní a prekonávala ďalšie rekordy. Preletela z Havaja do Ameriky cez Tichý oceán a z Mexika do New Yorku doletela bez jedinej zastávky. Potom sa pustila do svojej najdlhšej cesty: chcela obletieť celú Zem.

Vedela, že to bude nebezpečné, ale chcela to skúsiť. S navigátorom Fredom, ktorý jej pomáhal hľadať správny smer, letela cez Južnú Ameriku, Afriku a Indiu. Za nimi zostávali oceány, púšte aj džungle. Do konca cesty im zostávalo preletieť Tichý oceán.

Nad ním sa však ich lietadlo stratilo. Dodnes presne nevieme, čo sa stalo. Pátrali po nich lode aj lietadlá, ale Ameliu a Freda nenašli.

Ľudia na Ameliu nezabudli. Pamätali si dievča, ktoré rado liezlo po stromoch, aj pilotku, ktorá sa dlho pripravovala na samostatný let cez more. Jej posledná cesta sa neskončila tak, ako si priala, ale to, čo dovtedy dokázala, zostalo dôležité.

Dnes riadia lietadlá tisíce žien. Ďalšie pracujú ako astronautky, vedkyne a inžinierky. Amelia Earhartová im pomohla ukázať cestu vtedy, keď o takých povolaniach pre ženy mnoho ľudí pochybovalo.

Keď niekedy uvidíš lietadlo, môžeš si spomenúť na Ameliu. Možno práve letí nad domami, ktoré jeho pilotke pripadajú malé ako škatuľky od zápaliek. Tak ako kedysi Amelii pri jej prvom lete.