Jacques Cousteau: Chlapec, ktorý sa nebál vody

Na podlahe Jacquesovej izby ležali súčiastky. Chlapec z nich skladal model žeriavu, ktorý sa naozaj hýbal. Mal jedenásť rokov a zaujímalo ho, ako veci fungujú.

„Čo to zase vymýšľaš?“ pýtala sa mamička.

„Niečo úžasné!“ odpovedal Jacques a vracal sa k svojmu žeriavu.

Narodil sa vo Francúzsku, ale s rodinou býval aj v Amerike. V detstve býval často chorý. Trápila ho chudokrvnosť a ochorenie čriev, takže niektoré pohybové činnosti boli preňho náročné. Plávanie však znášal dobre a k vode ho to ťahalo.

Na letnom tábore v Spojených štátoch sa učil potápať v jazere. Mali odtiaľ vynášať neporiadok spod miesta, odkiaľ deti skákali do vody. Jacques vtedy nemal potápačské okuliare. Ponáral sa, hľadal pod hladinou a znova sa vynáral za vzduchom. Postupne sa v pohybe pod vodou zdokonaľoval.

Na tieto prvé ponory si pamätal aj po rokoch. Zistil, že pod hladinou môže byť niečo, čo z brehu nevidí. Zatiaľ však ešte netušil, koľko času raz skúmaniu vody venuje.

Otázka pre dieťaMáš rád vodu? Aké je to, keď sa s dospelým učíš plávať alebo sa pozeráš pod hladinu?

Keď vyrástol, vstúpil do francúzskeho námorníctva. Chcel cestovať a začal sa pripravovať aj na lietanie. Jeho plány však zmenila vážna autonehoda. Po zranení už nemohol pokračovať v príprave na povolanie pilota a musel sa rozhodnúť, čomu sa bude venovať ďalej.

V Toulone spoznal námorného dôstojníka Philippa Taillieza. Priatelili sa a spolu sa potápali. Jacques si vyskúšal okuliare, vďaka ktorým pod hladinou videl jasnejšie. Pred očami sa mu otvorili tvary a pohyby, ktoré predtým nerozoznával.