Alfons Mucha: Chlapec, ktorý maľoval krásu

V šere kostola žiarili na stenách farby. Modrá, červená a zlatá sa skladali do postáv anjelov a svätcov v dlhých šatách. Malý Alfons zdvihol hlavu a ostal na ne hľadieť. Do kostola v moravských Ivančiciach prišiel s mamičkou, ale na chvíľu takmer zabudol, že stojí vedľa neho.

„Mamička,“ zašepkal, „kto to namaľoval?“

Mamička mu vysvetlila, že tieto maľby sa volajú fresky a umelci ich na stenách vytvorili pred mnohými rokmi. Alfons si ich ďalej prezeral. Prial si, aby aj on vedel namaľovať niečo také, pri ktorom by sa ľudia zastavili a mali z toho radosť.

Doma si vzal z pece uhlík a nakreslil na stenu anjela. Mamička mala z počmáranej steny pramalú radosť. Keď si však kresbu poriadne prezrela, musela sa nad chlapcovou šikovnosťou usmiať.

Alfons kreslil aj v ďalších rokoch a chcel sa učiť maľovať v škole. Rodina však mala málo peňazí. Ocko pracoval na súde a na umeleckú školu doma nebolo dosť peňazí.

„Musíš si nájsť prácu, Alfons,“ povedala mu smutne.

Začal teda pracovať na úrade. Cez deň zapisoval čísla do veľkých kníh. Večer, keď ostatní odišli, vyťahoval papier a kreslil kvety, stromy aj ľudí, ktorých si cestou všimol. Maľovaniu sa tak venoval aspoň po práci.

Neskôr Alfons pracoval aj ako divadelný maliar vo Viedni. Keď o prácu prišiel, odišiel na Moravu a maľovaním si zarábal v Mikulove. Tam si jeho talent všimol gróf Khuen-Belasi. Zveril mu výzdobu zámku a pozorne si prezeral jeho maľby. Chcel sa s mladým maliarom lepšie zoznámiť.