Frida Kahlo: Dievčatko s motýlími krídlami

Každé ráno zapletala mamička malej Fride dlhé vrkôčiky. Dievčatko s veľkými tmavými očami žilo v Mexiku a okolo seba malo farby, na ktoré sa mohlo pozerať bez prestania: červenú ako paradajky, žltú ako slnko, modrú ako nebo a zelenú ako kaktusy pri dome.

Aj steny ich domu boli modré. Hovorilo sa mu preto Modrý dom a Fride pripomínal veľkú modrú škatuľu, do ktorej sa zmestilo veľa farieb, tajomstiev aj smiechu.

Keď mala šesť rokov, ochorela na detskú obrnu. Choroba ju veľmi bolela a celé mesiace musela ležať v posteli. Keď sa konečne postavila, mala jednu nohu slabšiu ako druhú.

Niektoré deti sa jej posmievali: „Pozrite na Fridu! Kríva ako stará babka!“ Ich slová ju boleli ešte viac ako noha. Doma sa však pred nimi neschovala. Obliekala si dlhé farebné sukne, pod ktorými nohu nebolo vidieť, a pustila sa do hier, ktoré vtedy bývali vyhradené chlapcom.

Liezla po stromoch, hrala s nimi futbal a pretekala sa na bicykli. Mamička na ňu občas zavolala: „Frida! To nie je pre dievčatá!“

Frida sa smiala. „Prečo nie? Mám predsa dve nohy ako chlapci. Jedna je len trochu slabšia. Ale ruky mám silné a nebojím sa to skúsiť.“

Ocko bol na ňu hrdý. Pracoval ako fotograf a učil ju pozorne sa pozerať na svet. „Pozri sa, Frida,“ hovorieval. „Vidíš ten tieň? A všimla si si, ako sa mení svetlo?“ Frida sledovala to, čo jej ukazoval, a postupne si okolo seba všímala ďalšie krásne veci.