Charles Darwin: Chlapec, ktorý miloval chrobáky

Mladý študent Charles držal v každej ruke jedného chrobáka a práve si všimol tretieho. Ten tretí sedel pod kôrou stromu a páčil sa mu ešte viac ako tí dvaja, ktorých už našiel. Lenže ako ho zdvihnúť, keď nemal voľnú ani jednu ruku?

Chvíľu premýšľal, až ho napadlo strčiť si jedného chrobáka do úst. Tak si chcel uvoľniť ruku. Chrobák mu však vypustil do úst takú pálivú tekutinu, že ho Charles hneď vypľul. Stratil ho a tretí chrobák mu medzitým tiež zmizol pod kôrou.

Charles sa na svojom nápade musel zasmiať.

„No áno, to bola hlúposť!“

Otázka pre dieťaČo by ťa napadlo, keby si mal obe ruky plné a chcel ešte niečo zdvihnúť?

Chrobáky ho zaujímali už odmalička. Charles vyrastal v Anglicku vo veľkom dome so záhradou, kde mohol tráviť celé hodiny. Najradšej hľadal chrobáky. Zaujímal ho každý, ktorého našiel: zelený aj čierny, s bodkami na chrbte alebo s dlhými tykadlami. Postupne ich nazbieral stovky.

Charlesov ocko bol lekár a prial si, aby syn išiel v jeho šľapajach. Keď Charles vyrástol, začal preto tiež študovať medicínu. Čoskoro však zistil, aké ťažké to preňho bude.

Vtedy ešte lekári nevedeli pri operáciách tíšiť bolesť tak ako dnes. Charlesovi bolo z utrpenia chorých tak zle, že musel odchádzať preč.

„Nemôžem sa pozerať na to, ako ľudia trpia,“ hovoril si. Lekárom byť nechcel.

Po štúdiu medicíny sa Charles vybral do Cambridge. Ocko si prial, aby sa pripravil na povolanie farára. Charles študoval, ale každú voľnú chvíľu ho to ťahalo do prírody. Chodil von, zbieral chrobáky a pozoroval vtáky aj rastliny. Práve z tohto obdobia pochádza aj jeho nešťastný nápad s chrobákom v ústach. Pri pozorovaní zvierat dokázal vydržať celé hodiny a našiel aj učiteľov, ktorí jeho záujem podporovali.

Jedného dňa dostal list s ponukou, ktorá ho nadchla. Kapitán lode Beagle hľadal mladého prírodovedca na cestu okolo sveta. Beagle sa číta „bígl“, rovnako ako názov psieho plemena. Charles by na palube mohol cestovať do vzdialených krajín a skúmať tam prírodu.

Ocko mu cestu najprv zakázal. Bál sa, že je nebezpečná, syn sa vráti až o niekoľko rokov a nebude mať žiadne povolanie. Charles bol nešťastný. Nakoniec sa ho zastal strýko a podarilo sa mu ocka presvedčiť.

Charles nastúpil na loď ako dvadsaťdvaročný. Čakala ho cesta, ktorá trvala celých päť rokov.

Prvé týždne na mori mu bolo veľmi zle. Loď sa hojdala na vlnách a on trpel morskou chorobou. Keď však zakotvili a mohol vystúpiť na breh, hneď sa vydal na prieskum.

V Južnej Amerike našiel obrovské kosti dávno vyhynutých zvierat. Premýšľal, prečo tieto tvory zmizli a prečo na tých istých miestach dnes žijú iné zvieratá.

Ďalšie otázky ho čakali na Galapágoch, skupine ostrovov uprostred oceánu. Žili tam veľké korytnačky, ktoré sa ostrov od ostrova líšili. Niektoré mali dlhší krk, iné kratší, a rozdielne boli aj ich panciere. O rozdieloch medzi korytnačkami mu rozprávali aj miestni ľudia. Charles si postupne začínal všímať, že každý ostrov má svoje zvláštnosti.

Zbieral aj drobné vtáky, ktorým dnes hovoríme Darwinove pinky. Až po návrate mu znalec vtákov John Gould pomohol spoznať, ako sú si príbuzné a zároveň odlišné. Niektoré mali silný zobák na tvrdú potravu, iné jemnejší, ktorým sa dal vyberať hmyz. Z jedinej návštevy ostrovov ešte nevzišlo celé vysvetlenie. Charles sa k nálezom musel dlho vracať.

Otázka pre dieťaNa čo sa asi vtákom hodili rôzne tvary zobákov?

Charles všetko pozoroval, kreslil a zapisoval si do denníka. Zbieral rastliny, kamene, kosti, vtáčie perá aj hmyz. Škatule s nálezmi posielal domov, aby ich mohol po návrate ďalej skúmať. Za päť rokov sa nazbierala rozsiahla zbierka, s ktorou mu po návrate pomáhali aj ďalší znalci prírody.

Keď sa vrátil, mal pred sebou kopu práce. Prezeral si svoje zbierky, čítal zápisky a porovnával nálezy z rôznych krajín. Stále sa vracal k tomu, prečo sa príbuzné zvieratá od seba líšia a ako tie rozdiely vznikajú.

Postupne začal chápať, ako sa môžu živé tvory v priebehu mnohých generácií meniť. Predstavoval si napríklad vtáky, ktoré majú trochu odlišné zobáky. Niektoré vďaka ich tvaru ľahšie nájdu potravu, a majú tak väčšiu šancu prežiť a vychovať mláďatá. Tie po nich môžu podobný zobák zdediť. Keď sa také malé rozdiely hromadia veľmi dlhý čas, môžu vzniknúť nové druhy.

Takému premieňaniu života sa hovorí evolúcia. Spôsobu, pri ktorom sa dedičné vlastnosti šíria vďaka ľahšiemu prežitiu a väčšiemu počtu potomkov, hovoríme prírodný výber. Charles sa snažil vysvetliť, ako prebieha.

Svoje myšlienky si však dlho nechával pre seba. Obával sa, že ich ľudia odmietnu a budú sa naňho hnevať. Chcel mať aj dosť dôkazov. Ďalej preto pozoroval prírodu, choval holuby, skúmal drobné živočíchy a všetko si zapisoval. Táto práca mu zabrala dvadsať rokov.

V roku 1858 dostal list od prírodovedca Alfreda Russela Wallacea, ktorý nezávisle dospel k podobnému vysvetleniu. Ich myšlienky potom predstavili spoločne. Charles sa pustil do knihy O pôvode druhov, ktorá vyšla nasledujúci rok a pomohla ľuďom rozumieť prírode inak ako predtým.

Za tou knihou bolo mnoho rokov trpezlivého pozorovania. Začalo to u chlapca, ktorý sa dokázal dlho pozerať na chrobáka pod kôrou stromu, a pokračovalo to na vzdialených ostrovoch aj doma v záhrade.

Charles sa aj v neskorších rokoch rád vracal do svojej záhrady. Pozeral sa na kvety, hmyz a vtáky a stále nachádzal niečo, čomu chcel porozumieť. Rád pozoroval aj les a počúval spev vtákov. Príroda ho tešila rovnako ako v detstve.

Jeho práca ukázala, že všetko živé na Zemi spolu súvisí. Ľudia, opice, vtáky, ryby, stromy aj chrobáky majú dávnych spoločných predkov. Počas nesmierne dlhého času sa život premieňal a premieňa sa ďalej.

Keď nabudúce uvidíš chrobáka alebo vtáčika, môžeš sa pri ňom na chvíľu zastaviť. Všimnúť si, ako sa pohybuje, čo hľadá alebo ako vyzerá zblízka. Podobne sa kedysi pozeral Charles, keď začínal objavovať prírodu vo svojej záhrade.