Emil Zátopek: Chlapec, ktorý behal pre radosť

Do behu mestom sa Emilovi vôbec nechcelo. V Baťovej škole v Zlíne ho však v roku 1941 vybrali medzi účastníkov a on sa musel postaviť na štart. Ešte netušil, že práve ten pretek ho privedie k behaniu.

Emil pochádzal z Kopřivnice. Ako dospievajúci odišiel do Zlína, kde sa učil a pracoval v Baťových závodoch. Bol to mladý muž, ktorý dni delil medzi učenie a prácu. Bežecké preteky ho zatiaľ nelákali.

Teraz mal vybehnúť s ostatnými. „Ja? Veď ja predsa nie som bežec,“ mohol namietnuť. Lenže pretek sa už blížil, a tak mu nezostávalo nič iné, len to skúsiť.

Na štarte stáli ďalší mladí bežci. Po odštartovaní vyrazili mestom a Emil bežal medzi nimi. Pred sebou mal trať, ktorú potreboval dokončiť, a ostatných účastníkov, s ktorými si mohol zmerať sily.

Spočiatku sa behu bránil. Keď sa však pustil do pretekania, ukázalo sa, že dokáže byť rýchly. Do cieľa dobehol druhý. „Druhý? Naozaj?“ čudoval sa. Pretek, ktorého sa nechcel zúčastniť, sa zrazu zmenil na prekvapenie.

Otázka pre dieťaAko sa asi Emil cítil, keď zistil, že je druhý? Čakal taký výsledok?

Po preteku prijal ponuku trénovať so zlínskymi atlétmi. Chcel sa dozvedieť, ako sa bežec pripravuje, a zistiť, čo by ešte mohol dokázať. Samotné druhé miesto z neho šampióna neurobilo. Otvorilo mu však cestu k športu, ktorému potom venoval mnoho rokov.

Po práci v továrni chodil na tréningy. Pomáhal mu bežec Jan Haluza, ktorý ho učil, ako sa na beh pripravovať. Spomínal na Emila ako na veselého a úprimného mladého človeka, s ktorým bola radosť pracovať.